Zisky zo vzmáhajúceho sa mesta chceli si prisvojiť začiatkom 14.storočia Omodejovci. Keď panovník Karol Róbert daroval Košice palatínovi Omodejovi z rodu Aba, hrozila mestu feudálna závislosť. Košičania však roku 1311 povstali a Omodeja zabili. Do sporu Košičanov s Omodejovcami zasiahla kráľovská komisia, ktorá zabezpečila nezávislosť mesta Košíc. Porážku vojsk Omodejovcov pri Rozhanovciach roku 1312, na ktorej mali veľký podiel aj ozbrojení Košičania, začína ďalšie obdobie rozvoja a rozkvetu mesta.
Panovníci odmieňali Košice za ich podporu novými a novými privilégiami. Ľudovít I. povýšil Košice roku 1347 na druhé miesto v hierarchii uhorských kráľových miest za sídelným Budínom. Formálnym zvýraznením toho bolo vydanie erbovej listiny mestu v roku 1369, ktorá predstavuje najstarší mestský armáles v Európe. Aj výzor erbu zvýrazňoval výsadné postavenie Košíc. Jeho základ tvorili štyri červené a štyri biele pruhy z kráľovského erbu a tri anjouovské ľalie.
Ďalší panovníci : Žigmund, Ladislav Pohrobok i Vladisláv II. ako odmenu za verné služby a pomoc udeľovali mestu nové a nové výsady a rozmnožovali aj erb mesta novými atribútmi a symbolmi. Košické mestské právo sa stalo vzorom a prameňom pre iné východoslovenské mestá (Bardejov, Stará Ľubovňa, Sabinov atď.) a košická mestská rada sa stalo odvolacou inštanciou v spore občanov s radou týchto miest.
Medzi obchodné privilégia Košíc patrili výhody a oslobodenie od cla a mýta nielen na území Uhorska, ale aj v Poľsku, v ruských mestách, v Čechách, v Sliezsku i v Rakúsku. Najvýznamnejšou obchodnou výsadou bolo „právo skladu" a od roku 1361 aj „právo generálneho skladu". Podľa toho cudzí kupci museli zložiť svoj tovar z vozov v Košiciach a odpredať ho domácim vo veľkom. Miestni kupci ho predávali potom doma i po celom kráľovstve so značným ziskom.
Významné obchodné postavenie Košíc v stredoveku dokumentuje existencia košických mincí, výhody pre medzinárodné obchodné transakcie v meste a širšia platnosť košických mier a váh, napr. „košický gbel" (cubulus Cassoviensis). Košická mincovňa sa nachádzala v kráľovskom dome na Hlavnej ulici. Najstaršie mince boli marky (hrivny), pozdejšie razili v Košiciach i florény (zlatky), groše, denáre, toliare a grajciare.
Košickí kupci obchodovali priamo s balkánskymi krajinami, s Poľskom, Pruskom, Ruskom a sprostredkovane aj ostatnou Európou (Itália, Holandsko, Anglicko). Svedčia o tom archívne dokumenty, nachádzajúce sa v domácich i zahraničných archívoch. Medzi najčastejšie exportované tovary z Košíc patrilo víno, meď, železo, barchet a výrobky košických remeselníkov, najmä zlatníkov a kovotepcov. Do Košíc dovážali prepychové i lacnejšie tkaniny, koreniny ako aj iní módny tovar. Hoci rozličné colné výhody udeľované košickým kupcom umožňovali zásobovať košický trh bohatým sortimentom zahraničných tovarov, vyrábali domáci remeselníci nielen pre domáce trhy, ale aj pre vývoz.
Remeselníci sa združovali v cechoch, ktoré sa riadili svojimi stanovami - regulami.Cech košických kožušníkov so stanovami z roku 1307 je prvým známym organizovaným cechom v Uhorsku. Prednostné postavenie Košíc vo východoslovenskej oblasti sa prejavilo aj v tom, že mnohé košické cechy nadobudli metropolné postavenie. Podľa ich stanov sa správali aj cechy v ostatných východoslovenských mestách a mestečkách. Okrem výrobno-organizačných povinnosti plnili košické cechy rozličné náboženské, spoločenské, sociálne a obranné povinnosti. Jednotlivé cechy strážili a bránili pridelené bašty, ktoré sa potom podľa toho nazývali : garbiarska bašta, zámočnícka, bednárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícka, obuvnícka, kováčska. Keď niektorí člen cechu zomrel, poskytli jeho vdove výpomoc a podporu, starali sa o pohreb zosnulého a pod.
Veľké zisky do pokladníc Košičanov do 14.storočia prinášal obchod s vínom. Ľudovít Veľký privilégiom z roku 1347 napr. nariadil, že v Košiciach sa smie do sv. Ducha predávať ich domáce, košické víno. Najproduktívnejšie vinice vlastnilo mesto i jednotliví obyvatelia Košíc v tokajskej oblasti. Holič, Poľsko a Litva patrili medzi najvďačnejšie odbytištia vína z Košíc.
Košickí podnikatelia sa už od polovice 14.storočia venovali aj banskej ťažbe a hutníctvu, najme v okolí Rožňavy, Smolníka, Gelnice a Jasova. Názvy obcí, ako Košické Hámre svedčia o spracovaní ocele v réžii mesta. Košický cech výrobcov barchetu získal roku 1411 celouhorský monopol na výrobu barchetu. Poľnohospodárske produkty pre mesto dorábali okolité poddané dediny, ktoré získali Košice postupne darom od panovníkov, kupcov, ale často aj zálohou.
