Mesto Košice sa vyvinulo na geograficky i strategicky najdôležitejšom bode Košickej kotliny. O priaznivých podmienkach pre život v tejto oblasti svedčí skutočnosť, že pri obci Seňa sa našiel jeden z najstarších dokladov o živote človeka nielen na Slovensku, ale aj na území bývalého Československa. Bohaté archeologické lokality z pozdnejších (obcí najmä Barca) sú dokladom nepretržitého obývania Košickej kotliny, a teda aj miesta, na ktorom sa vyvíjali dnešné Košice.
Popri rieke Tise viedla dôležitá cesta z Balkánu, ktorá pokračovala popri Hornáde a cez Karpaty k Baltu. Pre prosperitu trhovej osady mala význam aj odbočka cesty údolím Čermeľského potoka na Spiš.
Archeologické nálezy dokladujú kontinuitu osídlenia tohto územia slovanským obyvateľom od avarsko-slovanského obdobia do 13.storočia, z ktorého pochádzajú prvé písomné správy a doklady. Miestne názvy z okolitej prírody z listín (Blathan, Pistungus pothoc, Sokol, Hradová, Belá, Lubina) toto aj historický potvrdzujú. I samotný názov pôvodných dvoch osád, Vyšné a Nižné Košice, pochádza od slovanského osobného mena „Koša". Terajší názov mesta Košice prešiel v slovanskej reči prirodzeným vývojom pridaním patronyminického sufixu -ice. Podobné mená a tvary sa vyskytujú aj na ostatnom území Slovenska, v Čechách i susednom Poľsku.
Z listín Jágerskej kapituly z roku 1230 vysvitá, že Košice boli už začiatkom 13.storočia vyvinutou osadou s farským kostolom. Uhorský panovník Béla IV. povolal sem nemeckých kolonistov, aby vyplnili medzery v obyvateľstve, ktoré nastali po tatárskom vpáde v roku 1241. Listiny z roku 1249 a 1261 hovoria o privilégiách „hostí", ktorí začali s výstavbou kolonizačného mesta. Pôvodná slovenská osada Nižne Košice bola začlenená do novovznikajúceho urbanistického celku, ktorý po roku 1290 obohnali hradbami. Od roku 1394 vystupuje preto už vo vnútornom meste Slovenská ulica (platea Sclavorum, Vindisch Gasse), dnešná Kováčska ulica. Pramene spomínajú tiež Košice po obohnaní múrmi už ako mesto, okolo ktorého hradieb sa postupne vytvárali predmestie - huštáky. Jednotlivé huštácke osady (Ludmanova, Bednárska, Cesnaková, Richtárska, Tehelná a Čermeľ) spravovali samostatný richtári, kontrolovaní radou a richtárom mesta Košíc.
Na predmestiach bývala mestská chudoba, poľnohospodári a remeselníci, ktorých dielne ohrozovali bezpečnosť, čistotu alebo vzhľad mesta (tehliari, bednári, garbiari a pod.). Bývať na predmestí opevneného mesta bolo veľmi riskantné. Drevené domy neraz spálil útočník, alebo ich zrovnalo so zemou brániace sa mesto, aby neposkytovali kryt obliehateľom.
Privilégiá panovníkov, zručnosť košických remeselníkov a najmä prekvitajúci obchod predurčili Košice na primát v celej východoslovenskej oblasti. Zvýraznením tohoto bolo zriadenie Kráľovskej komory koncom 13.storočia v Košiciach, ktorá reprezentovala najvyšší orgán štátnej moci v tejto časti krajiny. Komora vyberala dane a dávky, spravovala kráľovské majetky, kontrolovala colné a tridsiatkové stanice. Jej sídlo bolo v tzv. „Kráľovskom dome", ktorý stál na mieste dnešného premonštrátskeho kostola a kláštora. Mestskú samosprávu doplňovala cirkevná nezávislosť mestskej fary od archidiakonátu. Rozvinutý život dokumentuje od 13.storočia okrem farského kostola s potrebným príslušenstvom i mestský špitál a kláštor dominikánov.
