Mesta, do ktorého ho ako moderného Odyssea vždy ťahalo jeho nepokojné srdce. Motív Odyssea ho sprevádzal životom nie náhodou – v románe Béke Ithakában (Mier v Ithake), o tom aj vydáva svedectvo. V stredu, 31. januára si jeho osobnosť, humanistické a umelecké posolstvo Košičania pripomenuli naprv pri soche nazvanej „Dialóg" na Mäsiarskej ulici. Dielo akademického sochára Petera Gáspára po vyše dvoch rokoch konečne našlo svojho najlepšieho "gazdu" a opatrovníka - mesto Košice. Symbolicky to potvrdil aj primátor mesta Košice Ing. František Knapík, ktorý z rúk predstaviteľky košickej organizácie Maďarský spoločenský dom, pani Kornélie Csalovej prijal protokol o fyzickom odovzdaní a prevzatí „hnuteľného majetku" – sochy spisovateľa. Medzi prítomnými na milej slávnosti sa nachádzali aj dvaja vzácni hostia, Dr. Tibor Mészáros, vedecký pracovník Literárneho múzea Š. Petöfiho v Budapešti a slovenský literárny vedec a prekladateľ prof. Karol Wlachovský, z Katolíckej univerzity P. Pázmányia v maďarskej Piliscsabe. Obaja zasvätení znalci diela Máraiho, ktorí potom v podvečer, v zaplnenej sále Klubu národnostných menšín a pamätnej izby Sándora Máraiho impozantným spôsobom hovorili s milovníkmi literárúry o odkaze tohto veľkého spisovateľa svetového mena. Košičana, európana, svetoobčana. Ako prvý v otvorenom a tvorivom dialógu vystúpil primátor mesta Košice Fr. Knapík, ktorý okrem iného povedal: „Je pre mňa veľkou cťou stretnúť sa dnes spoločne s uznávanými znalcami diela spisovateľa Sándora Máraiho, ako aj s vami - jeho čitateľmi, obdivovateľmi, s milovníkmi literatúry. Stretnúť sa a diskutovať na pôde presiaknutej géniom loci - duchom veľkého človeka, skvelého umelca, plodného autora, humanistu, Európana, Košičana. Kto by namietal, že svetobežník Márai sa predsa v našom meste „iba" narodil a väčšinu života strávil v cudzine, ten nečítal jeho knihy pozorne. Hoci jeho dielo dnes priam neuveriteľne pôsobivo oslovuje Maďara, Nemca, Španiela, Francúza, Angličana, Čecha, či Poliaka, svoju domovinu, rodné mesto Košice si nosil vo svojom srdci nepretržite, v Európe i v zámorí, mesto rezonuje vo väčšine jeho kníh, niekedy v popredí, inokedy iba v náznakoch, niekedy nostalgicky, inokedy s radosťou, no vždy zrozumiteľne a naliehavo. Majster slova prenikajúci do najhlbších zákutí duše človeka skúma mešťana, ktorý nie je obyvateľom veľkých miest ako Budapešť, Berlín, Paríž...ktoré sú ako napísal „domovom samých obrov", ale obýva mesto, ktoré ešte možno obsiahnuť ľudskými meradlami, kde sa ešte rodia medziľudské vzťahy.... Takým mestom preň boli rodné a milované Košice. Ich obyvateľmi boli ľudia, ktorí si ctili tradície, stále atribúty svojej kultúry a jej foriem, ktoré je podľa neho nutné dodržiavať aj v každodenných maličkostiach. Pretože kultúrnosť podľa Máraiho nie je len výrazom veľkolepých prejavov ducha človeka, ale najmä odrazom drobných reflexií života. Byť kultúrnym v duchu Máraiho odkazu znamená byť vnímavým, chápajúcim, vzdelaným, prístupným, slobodný myslením, hľadajúcim, moderným skeptikom, no v základných hodnotách v podstate konzervatívnym ctiteľom storočiami osvedčených spoločenských hodnôt. Nebudem skúmať dielo Sándora Máraiho z pohľadu literárneho kritika, túto úlohu s radosťou prenechám naším dvom vzácnym hosťom, pánovi Mészárosovi a Wlachovskému, chcem sa s vami iba podeliť o potešenie, vyplývajúce z poznania, že na týchto miestach, v tomto dme, v tomto meste vyrastal a žil Košičan, ktorého pozná, číta, miluje a uznáva celý kultúrny svet. Veľmi sa teším, že súčasťou tejto veľkej rodiny obdivovateľov sa stávajú aj obyvatelia nášho mesta, milovníci krásy a brilantného slova, ktoré nás dokáže osloviť až šokujúco zreteľným a dôverným jazykom. Márai je vzácnym nositeľom a ochrancom našej kultúry, zosobňuje tie hodnoty, ku ktorým sa ako Košičania hlásime – toleranciu, vznešenosť, otvorenosť, kultivovanosť, vnímavosť k okoliu, k veciam minulosti aj prítomnosti. Ako novinár kráčajúci v stopách svojej nepokojnej, neraz tragickej epochy dvadsiateho storočia, skúmal pulz dramatického i hrozivého času s neobyčajným citom, aby na pokraji katastrofy, hroziacej európskej civilizácii, dospel k poznaniu „že niečo nie je v poriadku" a že to niečo už nemožno hľadať, identifikovať a vysvetľovať v úzkom rámci žurnalistiky. Tak sa zrodil veľký prozaik, ktorý napriek tomu, že slovom i písmom ovládal viacero jazykov, vyslovuje presvedčenie, že pravou vlasťou spisovateľa je jeho materský jazyk. V prípade Košičana, ktorý sa narodil v roku 1900, v rodine so saskými, slovanskými a rakúskymi predkami bola takýmto jazykom maďarčina. V nej napísal všetko to krásne čím fascinoval literárny svet a cez ňu sa aj my, obyvatelia dnešného Slovenska neznalí maďarčiny, stretávame s jeho postavami a prostredím, ktoré tak majstrovsky stvárnil. Aj vďaka nemu poznávame naše korene a mesto, ktoré je naším krásnym a milovaným domovom. Mám veľkú radosť, že o tom dnes môžeme, po dlhých rokoch zámerného zabúdania na nášho veľkého rodáka slobodne a radostne hovoriť. Že môžeme bez rozpakov svetu oznámiť: veľký spisovateľ Sándor Márai patrí aj nám, Košičanom, chráňme a rozvíjajme jeho úžasné umelecké a humanistické posolstvo!"
K osobnosti a dielu spisovateľa sa potom v zasvätených prednáškach vyjadrili hostia primátora, T. Mészáros a K. Wlachovský. Obaja sa stanú spoluautormi knihy, ktorá by mala byť vydaná na budúci rok a ktorá podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdokumentuje život a dielo S. Máraiho a najmä jeho vzťah k rodnému a milovanému mestu. Príjemný literárny večer završilo primátorské pozvanie na ušľachtilý mok – rizling vlašský z maďarského Somló, víno, ktorému Márai venoval vo svojích knihách a spomienkach viacero zmienok.
Galéria k článku
