Milé dámy,
Vážení páni,
dovoľte mi, aby som Vás čo najsrdečnejšie privítal v Košiciach, v druhom najväčšom meste našej krajiny. V týchto dňoch v našom meste prebiehajú oslavy pamätného dňa, keď si pripomíname udelenie erbovej listiny panovníkom Ľudovítom Veľkým mestu Cassovia. Je to najstarší dochovaný dokument, ktorým dal panovník mestu právo používať vlastný erb. Je to významný okamih v histórii nášho mesta a myslím, že v mnohých obyvateľoch Košíc vzbudzuje oprávnenú hrdosť. O histórii Košíc nehovorím náhodne. S dejinami nášho mesta sa spája viacero okamihov, udalostí či osobností, na ktoré môžeme byť hrdí pre ich ľudský, humánny význam. Najvýznamnejšia historická stavba na území mesta, gotický chrám, je zasvätený osobnosti, ktorá celý svoj život pomáhala ľuďom v núdzi – Sv. Alžbete. Stala sa symbolom, ale môže nám slúžiť aj ako vzor v ochote pomôcť komukoľvcek, kto našu pomoc potrebuje.
Rodina je prvým a najdôležitejším spoločenstvom, ktoré ovplyvňuje celú našu existenciu. Keď vstúpime do tohto sveta, naše vedomie je naplnené otázkami: Kto som? Kto sú tí ďalší? O čom je život? Odpovede sa k nám dostávajú rukami, ktoré nás pevne držia a hlasmi, ktoré sa nám prihovárajú. Od začiatku života sa pred nami odohrávajú rozličné situácie a ukladajú sa v nás. Na mnohé z nich si neskôr nedokážeme spomenúť, ale aj napriek tomu sú v nás obsiahnuté. Rodina je hlavným zdrojom prvých podvedomých i vedomých záznamov našej mysle. V súčasnosti sa však často spomína kríza rodiny. Hovorí sa o tom, že tradičné postavenie a význam rodiny sa oslabuje, že rodina v spoločenských súvislostiach už nemá to nezastupiteľné miesto. Nuž dovoľte mi len krátku polemiku.
V tomto význame chápeme rodinu ako princíp, ako všeobecnú hodnotu. Na celom svete žije veľa ľudí, ktorí nemajú svoju rodinu a ešte viac je takých, ktorí ju majú, ale ich rodina neplní tie funkcie, ktoré by aj ich pritiahli pevným putom. Mnohí ľudia žijú osamelo, ale túžia po rodine, po malom usporiadanom spoločenstve, v ktorom by aj oni mali svoje zmysluplné miesto. To znamená, že princíp rodiny stále funguje, je živou hodnotou, ktorej absencia spôsobuje každému človeku utrpenie a frustráciu. Títo ľudia len nevedia, ako dosiahnuť, aby sa ich prianie uskutočnilo. Pointa je v tom, že rodinu nemožno MAŤ alebo nemožno BYŤ jej členom. Každý z nás je členom členom rodiny, má svoju rodinu, ale plní svoju funkciu iba vtedy, ak ju všetci jej členovia SPOLOČNE TVORIA. Každý člen rodiny si vytvára vzťahy s ostatnými, tým sa definuje aj jeho postavenie v tomto spoločenstve. Vytváranie a udržiavanie vzťahov v rodine sa ukazuje ako kľúčový motív. Je to hlavná téma. O tom, ako vytvárať tieto najdôležitejšie väzby, ako s nimi nakladať, ako ich vnímať, sa žiaľ, neučíme v školách. Hovorí sa, že to nás „naučí život". Dobré rodinné vzťahy vytvárajú predpoklad pre dobré vzťahy aj mimo rodiny, s inými ľuďmi, v práci, v politike, vo všetkých oblastiach, cez ktoré potom vplývame na život iných rodín a iných ľudí. Princíp rodiny považujem za nezničiteľný a nadčasový, tohto princípu sa žiadna kríza nemôže dotknúť, lebo súvisí s našou najhlbšou ľudskou podstatou. Kríza sa dotýka vzťahov medzi ľuďmi a hodnôt, ktoré rodina poskytuje každému jednotlivcovi.
Je to ťažká, ale veľmi dôležitá téma. Som preto nesmierne rád, že mesto Košice, Ekumenické spoločenstvo cirkví Košice, Teologická fakulta Katolíckej univerzity - Centrum pre dialóg a Katedra sociálnej práce zorganizovali v rámci osláv Dňa mesta Košice podujatie, ktoré má priniesť potrebnú diskusiu a návrhy ako riešiť sociálne problémy a ich dopad na chod našich rodín. Chcem vysloviť úprimné poďakovanie a uznanie všetkým, ktorí sa podieľali na príprave predchádzajúcich i tohtoročného vedeckého sympózia Človek v núdzi.
Galéria k článku
