Súsošie dvoch hlavných aktérov pri kodifikovaní samostatného štátu Čechov a Slovákov – Československej republiky, Tomáša Garriguea Masaryka a Milana Rastislava Štefánika bolo v stredu 28. októbra dejiskom malej spomienkovej udalosti. Pri príležitosti 91. výročia vzniku prvej Československej republiky si primátor Košíc František Knapík uctil pamiatku T.G. Masaryka a M.R. Štefánika položením kytice k pamätníku na Tyršovom nábreží. 28. október 1918 sa stal základom moderných dejín oboch národov. „Vznik ČSR vnímam ako najvýznamnejší deň našej histórie a tiež ako počiatok slobodného rozvoja slovenského národa, štátnosti a kultúry. Najväčším dielom sa o vznik nového demokratického a slobodného štátu zaslúžili Čech T. G. Masaryk a Slovák M. R. Štefánik, predstavitelia zahraničného odboja. O to viac oceňujem, že výročie vzniku ČSR si pripomíname práve pri súsoší týchto dvoch veľkých štátnikov, ktorí sú symbolom spoločného štátu Slovákov a Čechov," povedal vo svojom príhovore primátor mesta a pokračoval: „Táto spomienka je pre mňa dôkazom, že cítiť sa vlastencom by malo byť prirodzenou vlastnosťou každého Slováka. Vlastenectvo nespočíva len v základných listinách štátu, ktorými v prípade vzniku ČSR bola Washingtonské deklarácia, či v texte prvého zákona. Vlastenectvo je ukryté v nás, vo všetkom čo nám pripomína našu históriu, čo nám pripomína to, kým sme. Preto sa chcem pri tejto príležitosti poďakovať organizátorom tohto podujatia Českému spolku a Českému centru za zorganizovanie Spomienky k výročiu vzniku ČSR."
Z histórie:
Rakúsko – uhorská monarchia bola mnohonárodnostnou krajinou. Vedúce národy – Nemci a Maďari boli v porovnaní s ostatnými, predovšetkým slovanskými etnikami, čo sa početnosti týka, v menšine. Napriek tomu politiku určovali práve oni, preto sa politických práv ostatným národom v monarchii v podstate nedostávalo (v obmedzenej miere nimi disponovali iba Česi a Chorváti). Monarchia mala až do svojho rozpadu ráz nedemokratického a neslobodného štátu, v ktorom boli potláčané politické a občianske práva. Počas prvej svetovej vojny sa Slovákom a Čechom naskytla možnosť vyriešiť otázku svojho politického postavenia. Z hľadiska dovtedajšieho historického vývoja pripadali do úvahy viaceré alternatívy. Autonómia v rámci Uhorska, poľsko – slovensko – česká či poľsko – slovenská konfederácia. Uvažovalo sa aj o nejakej forme spojenia Slovenska s Ruskom. Postupne sa na oboch brehoch Moravy presadila najperspektívnejšia verzia, a to česko – slovenský štát. Boje na našom území priniesli nádej na oslobodenie Slovákov a Čechov ruskou cárskou armádou, ktorá bola v roku 1915 zatlačená nemeckou protiofenzívou. Slováci sa objektívne nemohli stať vedúcou silou emancipačného procesu. Iniciatívni boli vďaka vyspelejšiemu kultúrnemu a spoločenskému životu a odlišnej politickej situácii v Predlitavsku českí politici.
Český emigrant v Londýne, univerzitný profesor a poslanec Tomáš Garrigue Masaryk sformuloval už v roku 1915 memorandum Independent Bohemia, v ktorom načrtol pre britskú vládu možnosť existencie česko – slovenského štátu. Okolo Masaryka sa vytvorilo centrum zahraničného odboja proti Rakúsko – Uhorsku, jeho cieľom bolo získať politikov štátov Dohody pre myšlienku rozbitia monarchie. Predstavitelia štátov Dohody tejto myšlienke spočiatku neboli naklonení.
Vznik československého štátu najviac podporovali krajanské organizácie v USA, prejavom čoho bola dohoda z Clevelandu z októbra 1915, keď sa krajanské spolky Čechov a Slovákov dohodli na spoločnom boji za vznik štátu. Ich zásluhou bol budúci česko – slovenský štát postavený na základoch demokracie a rešpektovaní práv a slobôd po vzore USA. Výsledkom následnej spolupráce spolkov v USA so zahraničným odbojom vedeným T. G. Masarykom bola Pittsburská dohoda z 30. mája 1918. Dohoda požadovala vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, postavenom na demokratických základoch, v ktorom malo mať Slovensko autonómne postavenie.
Na organizácii odboja mal nesporný podiel a zásluhu iný, tentokrát slovenský emigrant, astronóm a generál francúzskej armády Milan Rastislav Štefánik. Štefánikova a Masarykova koncepcia vytvorenia štátu Slovákov a Čechov sa v podstate zhodovala. Štefánik využil svoje kontakty na vojenské a politické kruhy vo Francúzsku a pozval Masaryka na rokovanie s francúzskym premiérom Briandom do Paríža. Vo februári 1916 vznikla v Paríži z iniciatívy Masaryka, Štefánika a Beneša Československá národná rada. Jedným z jej cieľom bolo vytvorenie vojsk – zahraničných československých légií, ktoré by bojovalo na strane Dohody. Najlepšie podmienky na vznik légií boli v Rusku a USA. Po aktívnom vystúpení légií v Rusku pri Zborove a na Sibíri a po uskutočnení Kongresu utláčaných národov v Ríme v apríli 1918 sa misky sympatií politikov dohodových štátov postupne preklopili na stranu Masarykových snáh. V lete 1918 uznali Československú národnú radu za de facto československú vládu politici Francúzska a Veľkej Británie, na jeseň toho istého roku tak učinili USA a Taliansko. Nová iba trojčlenná československá vláda vznikla 14. októbra v Paríži. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, ministrom zahraničných vecí bol E. Beneš a ministrom vojenstva (obrany) generál M. R. Štefánik.
Domáci odboj Slovákov sa sústreďoval najmä v Martine, Bratislave, Budapešti a vo Viedni. Aktívnymi politikmi boli Vavro Šrobár, Matúš Dula, Emanuel Lehocký, Ferdiš Juriga (poslanec uhorského snemu), Emil a Karol Stodolovci a tiež neskorší československý premiér Milan Hodža. Slováci nadviazali vo Viedni styky s českou odbojovou organizáciou Maffia.
Po smrti cisára Františka Jozefa I. nastúpil v novembri 1916 na trón cisár Karol IV. Situácia pre monarchiu nebola priaznivá. Cisár sa snažil o separátne rokovania o mieri, ktoré sa kvôli neobratnosti skončili neúspechom. Rakúsko – Uhorsko bolo stále veľmi pripútané k Nemecku, lavírovalo medzi snahou o mier a spojenectvom s Nemeckom. Po podpísaní brestlitovského mieru medzi Nemeckom a Ruskom zmietanom boľševickou revolúciou, stavilo Rakúsko – Uhorsko svoje karty na víťazstvo Nemecka, ktoré vtiahlo do vojny aj USA. Práve zlé rozhodnutie pridať sa na stranu Nemecka a pokračovanie vo vojne sa stalo v očiach dohodových krajín rozhodujúcim momentom pre ukončenie existencie Rakúsko – Uhorska.
Koncom októbra 1918 udalosti nabrali rýchly spád. 16. októbra 1918 sa pod tlakom vonkajších a vnútorných udalostí cisár rozhodol akceptovať národné požiadavky a predložil návrh na federalizáciu Predlitavska. Maďarskí politici obávajúc sa podobného scenára v Uhorsku odmietli možnosť federalizácie Zalitavska, učinili tak aj politici menšín, ktorí už zastávali platformu vytvorenia samostatných štátov. Iniciatíva cisára prišla neskoro, bola iba čiastočná a nenapĺňala požiadavky národností v monarchii.
17. októbra odovzdal T. G. Masaryk v mene dočasnej vlády Vyhlásenie česko – slovenskej nezávislosti (známe aj ako Washingtonská deklarácia) vláde USA. Na druhý deň bolo vyhlásenie publikované v americkej tlači. Washingtonská deklarácia predstavila československý štát ako demokratickú republiku. Vyhlásenie nezávislosti sa stretlo v americkej tlači s priaznivým ohlasom a prezident Woodrow Wilson sa definitívne rozhodol odmietnuť mierovú ponuku Rakúsko – Uhorska. 19. októbra vystúpil pred uhorským snemom jediný aktívny slovenský poslanec F. Juriga s prejavom, v ktorom vyhlásil, že za Slovákov nemôže hovoriť uhorský snem a ich jediným zástupcom je Slovenská národná rada.
27. októbra 1918 ministrom zahraničných vecí odštartovala definitívny zánik niekoľkostoročnej monarchie. Na základe dohody predstaviteľov domáceho a zahraničného odboja z 28. októbra 1918 v Ženeve sa nový štát mal stať republikou na čele s prezidentom T. G. Masarykom. V ten istý deň prijal Ná